Náhodne konverzácie na ulici
Dnes som zažil surrealnu konverzáciu s náhodným chlapíkom ktorý vyzeral na prvý pohľad normálne okolo 45 rokov.
Bral som si jedlo a vonku na ulici mali pre zákazníkov pomerne veľké stoly. Všetky boli obsadené iba pri jedinom stal chlap a hľadal niečo v batohu ktorý mal položený na stole.
Konverzácia prebehla:
Ja: prepáčte môžem si sem sadnúť?
On: ja tu nie som zamestnanec
Ja: ale ja myslím či tu máte voľne miesto
On: Ty čo mi tykas?
Ja: Ja vám netykám, chcem len vedieť či si môžem prisadnúť
On: Ja nie som teplý ako ty.
A potom rýchlym krokom odišiel a picoval si niečo popod fuz. Ja som sa na tej konverzáci udrbaval. Rozmýšľam ako takýto ľudia dokážu fungovať v normálnom živote. Čo človeka vedie k takémuto správaniu? Frustrácia zo života? Nenaplnené túžby? Ľahká mentálna retardacia?
Zažili ste podobne zaujímave výmeny názorov? Podelte sa v komentároch!