Potrebujem počuť názor na môj vzťah s matkou.
Dnes som sa pohádala s mamou, pretože som robila oslavu pre 10 dospelých a 7 detí. Spolu s manželom sme všetko pripravovali. Moja mama prišla okolo obeda, starala sa o deti a robila im účesy. Myslela som si však, že mi aj trochu pomôže, pretože som bola veľmi vystresovaná a nestíhala som.
Dala som jej deku, aby ju prestrela na gauč, ale prestrela ju inak, než som chcela, tak som ju iba otočila a upravila po svojom. V tej chvíli som bola podráždená zo stresu, nie kvôli nej. Pozrela som sa na ňu nepríjemne a niečo som si zamrmlala popod nos. Ona sa na to okamžite zdvihla, že odchádza.
Bolo to asi 10 minút pred začiatkom oslavy, hostia už začínali prichádzať. Mama povedala, že sa u nás necíti vítaná a že som to prehnala. Hneď som sa jej ospravedlnila a prosila ju, aby neodchádzala, ale vôbec ma nepočúvala. To ma úplne vystresovalo.
Situácia sa vyhrotila do hádky. Mama sa znovu rozhodla odísť, potom sa vrátila, ale bolo vidno, že je úplne nahnevaná. Snažila som sa správať normálne, ale ona sa stále vracala k tomu, ako som sa na ňu pozrela a čo som povedala. Neskôr zase začala odchádzať. Ja som ju prosila, aby zostala, začala som plakať a kričať, nech neodchádza. Celé sa to strašne vyhrotilo.
Najhoršie bolo, že to bola oslava mojej 5-ročnej dcéry a dcéra pri tom plakala, keď videla, ako babka odchádza a ja ju prosím, aby zostala.
Musím povedať, že tento vzorec sa opakuje celý život. Moja mama sa stále hrá na obeť a nikdy sa neospravedlní. Ja priznávam, že som nemala reagovať tak podráždene, ale som už vyčerpaná. Nedokážem sa jej zavďačiť a stále mám pocit, že sa musím za všetko ospravedlňovať len ja.
Moja mama nám pritom veľmi nepomáha. Keď príde k nám, iba sedí a čaká, že bude pohostená. Stále hovorí, ako veľa toho má, ale reálne má len prácu a priateľa. Ja mám dve malé deti, žijeme v zahraničí, staršia dcéra má ADHD a podozrenie na autizmus. Máme toho naozaj veľmi veľa a život sa s nami nemazná.
Keď sme boli pozvaní na jej oslavu, upiekla som jej tortu. Volala mi, že už robí rezne. Prišli sme tam po hodine cesty od doktora s dvoma malými deťmi a nič nebolo pripravené. Môj muž vyprážal rezne, ja som robila šalát. V podstate sme si sami pripravili obed. Na oslave mala len svojho priateľa a nič nachystané.
Moja mama má 56 rokov, nie je chorá, je úplne zdravá. Napriek tomu odmieta prevziať zodpovednosť alebo sa ospravedlniť.
Celé moje detstvo bolo veľmi chaotické. Mama vždy uprednostňovala mužov. Mala partnerov, ktorí boli problémoví – alkoholik, ktorý doma robil scény, ďalší muž, ktorý mal manželku. Polícia bola u nás opakovane. Neustále sme sa sťahovali.
Keby nebolo mojej babky a dedka, neviem, čo by zo mňa bolo. Oni ma v podstate vychovávali. Mala som dva domovy – u mamy a u starých rodičov. Celé prázdniny som trávila u babky. Keď som mala 15 rokov, mama odišla pracovať do zahraničia a nechávala ma doma samu. Keď som mala 18, odišla na pol roka a bola som úplne sama. A keď sa vracala domov, často len chcela, aby som ju „neotravovala“.
Som z toho všetkého veľmi sklamaná. Je to moja mama, inú rodinu v podstate nemám a ľúbim ju. Ale cítim sa strašne zle, pretože mám pocit, že stále len ustupujem a prispôsobujem sa. Už nevládzem. A teraz mám pocit, že jej priateľ, ktorý nemá rád deti, je pre ňu dôležitejší než jej vlastné vnúčatá.
Naozaj neviem, čo mám robiť.