u/LegNo1413

Niektorí z vás možno čítali môj starší post, kde som písal o tom, ako mi mama neposlala prihlášku na školu lebo sa za mňa hanbila. Ako mi zničila gap year, ako sa rodičia snažia ma vydieraním dedičstvom donútiť aby som zostal na Slovensku a staral sa o nich.

Moja mama má leukémiu. Tretíkrát. Prvýkrát keď bola so mnou tehotná, mala rakovinu prsníka. Druhýkrát počas covidu, a po tej liečbe podstúpila transplantáciu krvotvorných buniek, po ktorej dostala GVHD. A teraz znovu leukémia. K tomu ešte iné veci niekde po ceste. Niekoľkokrát to vyzeralo tak, že to neprežije. Vždy sa z toho dostala. Je to silná žena, to jej zobrať nemôžem. Sme normálna rodina, skoro polovicu príjmu máme z jej ZTP dôchodku. Neviem čo bude ďalej.

Tu by mal normálne nasledovať odsek o tom, aká je skvelá mama a ako mi bude chýbať. Ale nemôžem to napísať, lebo by to nebola pravda.

Od malička, tak od 6-12 rokov, bila ma. Obaja rodičia, ale hlavne ona. Ale zároveň mi vraveli ako ma majú radi, a že to robia pre mňa. Toto som ako dieťa nedokázal spracovať a ani som nemal kde. Väčšinu toho času som bol buď zavretý sám v izbe, alebo u opatery reholných sestričiek, keď mama bola chorá a tato pracoval, alebo posledný v školskej družine, kde som čakal kedy si pre mňa niekto príde. S rovesníkmi som trávil minimum času, nikto ma to socializovanie nenaučil, a tak ma v škole šikanovali. A potom som prišiel domov, kde ma bili a hovorili mi ako ma milujú, a citujem"spraví ma to silenším v živote"

Keď som mal 13, prestala ma biť. Neviem prečo. Možno preto, že znovu ochorela a slabla. Možno sa niečo v nej zmenilo. Dodnes to neviem. Je to klasický boomerský slovenský typ ženy. "Rusko je dobré,západ je zlý, Šimečka je zlo, Volila som Fica vždy" Každému nadáva, kričí, praje im len to zlé, nemala nikdy kamarátov, nikam nechodila. Nie sme si politicky ani ľudsky blízki a nikdy sme neboli. A ten post o prihláške nie je nejaká výnimka, to je len jeden konkrétny príklad toho, ako to u nás vždy fungovalo.

Ale na druhú stranu mi varila. Prala. Dávala mi peniaze z výplaty keď som niečo potreboval. To tiež bola pravda, finančné dary, ale nikdy tie ľudské, čo dieťa alebo teenager potrebuje. Deti v družine si šuškali o mne že prečo mi rodičia kupujú hračky a pritom ma naverejnosti bili, a kričali.

Čo chcem povedať je toto: ja som sa z toho detstva celkom dostal. Nehovorím že to nemalo vplyv, ale nejako som nakoniec hádam normálny. Mám zopár kamarátov, fungujem, nezbláznil som sa z toho.

Ale teraz neviem čo cítiť. Nie je to tak, že by som bol zlomený alebo v slzách. Ale ani necítim nič jasné. Len zmätenosť. Ako sa máš cítiť keď umiera niekto, s kým si nikdy nemal dobrý vzťah, ale bol to stále tvoj rodič? Nie je na to žiadny návod a nikde sa o tom nehovorí.

Nechcem sa tu ľutovať. Len neviem ako to spracovať. Ak ste niečím podobným prešli, ako ste sa s tým zmierili? posledný throwaway post.

Menší background. Študoval som technické lýceum na východe Slovenska, zameranie záchranné zložky. Nie že by to bol môj vysnívaný život, ale dobre. Chcel som ísť na VŠVU, tri roky som budoval portfolio. A potom mi chcípol počítač. Dostal skrat a disk odišiel s ním, a zmizlo úplne všetko. Každý projekt, každá maľba, každá vec na ktorú som bol hrdý. Preč. Bez zálohy.

Tak dobre, VŠVU asi nie, portfolio je preč. Ale celú strednú školu som študoval niečo, aspoň to má niekde zmysel. Bezpečnosť, záchranné zložky, niečo v tom smere. Život ide ďalej, podám prihlášku, uvidím. Mama sa práve chystala  na poštu, nejaké svoje veci, tak mi hovorí hod mi tú prihlášku nech ti to pošlem. Jasné, prečo nie.Tak som jej dal prihlášku a čakal. No a po termíne, keď už bolo neskoro, mi bez väčšieho záujmu oznámila že to neposlala.

Prečo? Lebo si nechcela „pošpiniť meno rodiny a zahanbiť sa.". A potom prišiel celý zoznam. Tetovanie, náušnice, účes, oblečenie. Že takto sa oblieka iba niekto kto má problém s autoritami, a podporuje greenwashing a liberálov. Jednoducho sa hanbia za to ako vyzerám. Že na fotke v prihláške vyzerám ako róm a čo si o nich pomyslia na tej škole. Som biely ako stena, mám zopár Tetovaní a nafarbené vlasy na čierno, ale podľa nej som zjavne pochodujúca hanba rodiny. Roky mi hovorila že sa mi nepáči môj štýl, že sa obliekam zle, že tie náušnice sú pre ženy, že také vlasy má len some problémový človek. Toto bolo len prvýkrát keď to malo reálne následky.

A tu kontext. Moji rodičia sú hlboko konzervatívni, a myslím tým naozaj hlboko. Fungujú ako keby sme stále žili v komunizme, kde záleží na backgroundu rodiny, na tom ako ťa vnímajú susedia, čo si o tebe myslia ľudia na úrade. Báli sa že kvôli tomu ako vyzerám ma budú diskriminovať pri prijímačkách,v práci,v živote, alebo že škola si spraví background check a my ako rodina z toho vyjdeme zle. Takže namiesto toho aby mi povedali svoje obavy, jednoducho prihlášku neposlali. A nepovedali mi to až kým nebol termín dávno preč.

Teraz mám gap year ktorý som nechcel.Chcem teda na rok odísť pracovať do zahraničia, viem po nemecky B1, Anglicky C1. Keď už teda škola nevyšla, aspoň niečo zažiť, zarobiť, dostať sa von. Zažiť iných ľudí, inú mentalitu, inú perspektívu. Vidieť ako funguje svet mimo hraníc Slovenska. rodičia mi to „nedovolia." Ich plán pre mňa je zjavne taký že ostanem na Slovensku, budem sa o nich starať kým neumrú, a ako odmena zdedím dom a dve dedinské záhradky. A ak odídem, prídem o dedičstvo, hovoria že to dajú cirkvi, alebo predajú a užijú si peniaze.

Tiež stále opakujú že mimo Slovenska ma nič dobré nečaká. Že som tam v podstate len migrant, nikto ma nebude chcieť, nikto mi nepomôže a že Slovensko je jediné miesto kde patrím. A k tomu ešte každý druhý deň počúvam ako vonku je to nebezpečné, plné imigrantov, zlá EÚ, zlý západ. A že iba otec a mamka mi pomôžu v živote. Je toto nejaká reálna skúsenosť alebo len strach starých ľudí ktorí nikdy nikde neboli. Úprimne sa pýtam, je toto čo robia rodičia vydieranie alebo je toto nejaká normálna rodinná dynamika ktorú ja len nechápem? Je bežné že rodičia takto fungujú? „Urob čo chceme alebo prídeš o dedičstvo" znie pre mňa ako dosť jasná definícia vydierania ale možno som naivný.

A čisto prakticky, čo mám teraz robiť počas tohto nedobrovoľného gap year? Pracovať tu a šetriť? Cestovať? Nejak sa pripraviť na budúci rok?Neviem ako z toho vyťažiť aspoň niečo.Ak ste prežili niečo podobné alebo máte akúkoľvek radu, rád si prečítam.

Throwaway. Odhlasujem sa. Toto nie je bait, bol by som rád keby bol.