u/Sovicka97

Niektorí vodiči na cestu nepatria. Zrejme nejakým zázrakom dostali vodičský alebo ho robili v minulom tisícročí, prakticky bez premávky.

Vodiči nechápu prednosť sprava, hlavne na parkoviskách a sídliskách. V ostrej zákrute sa nevedia udržať v svojom jazdnom pruhu. Nevedia kto má prednosť na kruhovom objazde s viacerými pruhmi. Autobus, ktorý vychádza zo zastávky nepustia ani za svet. A mnoho ľudí proste otupelo, nevšímajú si ľudí na prechode, prejdú cez plnú čiaru a majú mnoho zlozvykov, ktoré si ani neuvedomujú, pretože to ostatní vodiči a chodci svojou predvídavosťou vždy zachránia. Boli by ste za to, aby musel každý vodič pravidelne prejsť skúškami ako v autoškole?

Ja by som navrhoval skúšky na B, aby sa museli opakovať každých 10 rokov. A aby jazda v premávke trvala povinne aspoň 45 minút v okresnom meste. Nie na dedine kde sú 2 križovatky. A nie 15 minút.

View Poll

Cez deň je to v pohode, nemám čas myslieť na zlé veci. Buď som v práci alebo sa venujem voľnočasovým aktivitám. No večer, pred spaním to všetko na mňa príde. Raz si myslím, že mám rakovinu, začnem si to čítať a googliť... ďalší večer myslím na dievča ktoré ma odmietlo... a inokedy zase na to, čo mi niekto v práci povedal...

​

Nedokážem to potlačiť. Buď začnem scrollovať instagram a vypálim si s modrým svetlom spací hormón. Alebo sa začnem rozprávať s umelou inteligenciou a aj tak keď si to uvedomím, čo vlastne robím, cítim sa ešte horšie. Robím aj to, že sa zapájam do internetových diskusií, úmyselne provokujem ľudí a píšem také komentáre, aby som im ublížil.

Niekedy si pustím nahlas hudbu do uší ale tým ešte viac oddialim spánok. Alebo len ležím, prejde hodina, prejde ďalšia a nič.

​

Vo výsledku spím dlhodobo priemerne 5,5 - 6 - 6,5 hodín. Síce dokážem normálne fungovať, keďže nemám nejakú ťažkú prácu a som mladý človek. No trápi ma, že si takto z dlhodobého hľadiska poškodzujem zdravie a znižujem si kvalitu života. Prišiel som o niekoľko kamarátov, pretože som im v zlosti večer niečo napísal - opakovane. Už so mnou nikto nechce rozprávať.

​

Ráno sa zobudím a hneď ako prvé začnem počítať koľko hodín som spal. A chytím z toho ďalšiu úzkosť.

​

Máte to niekto podobne? Pritom mám objektívne dobrý život, fakt nie je dôvod na takéto myšlienky.

​

Súhlasili by ste s tým, aby si muž vo veku 30-35 rokov mohol adoptovať dieťa, bez toho aby mal manželku či partnerku?

Išlo by o muža, ktorý sa reálne dokáže o to dieťa postarať, vie variť, prať, starať sa o domácnosť, pomôcť s domácimi úlohami a zabezpečiť všetko, čo dieťa potrebuje.

Keď vidím mužov, ako sa chodia s deťmi bicyklovať, berú ich na výlety, rôzne atrakcie a trávia spolu čas, veľmi im to závidím.

Ja som presvedčený, že by som bol dobrý otec, no osud mi posiela do života len ženy, čo dieťa nechcú... alebo také čo nechcú mňa 😀 nevidím v tom nejaký hlbší zmysel, nemám energiu tlačiť na pílu a ísť do vzťahu s niekým koho ani nechcem.

Aký máte na to názor? Poznáte niekoho, kto si takto adoptoval dieťa? Nesmiali by sa mu v škole za to, že nemá matku?